Ďalekozrakosť
Ďalekozrakosť je označenie pre refrakčnú chybu oka, pri ktorej je obraz vytváraný za úrovňou (rovinou) sietnice. Na sietnici preto vzniká rozmazaný obraz.
Principiálne rozlišujeme:
a) dioptrickú hyperopiu (rozmer oka je správny, ale dioptrický systém je slabší)
b) osovú hyperopiu (oko je kratšie, ako by zodpovedalo optickej sile jeho dioptrického systému)
Podľa výšky refrakčnej chyby hyperopiu delíme na tzv. ľahkú ( do +3D), strednú (do +7D) a vysokú (nad +7D).
Ďalekozrakosť je lomivá, keď je rohovka ploskejšia ako normálne (kongenitálne alebo po poraneniach), keď sklerotické zmeny vo vyššom veku znižujú lomivosť šošovky alebo, keď šošovka chýba (afakia).
Osová ďalekozrakosť vzniká tak, že os bulbu je od narodenia kratšia, alebo zaostane vo svojom normálnom raste. Dispozícia k tejto anomálii je pravdepodobne dedičná.
Dioptrická hyperopia je súčtom manifestnej a latentnej zložky. Tá časť hypermetropie, ktorú pacient vie akomodáciou vyrovnať sa volá latentnou.19 Kým je človek mladý a jeho akomodačná schopnosť je dostatočne silná, môže byť celá hyperopia latentná. Pacient sa o svojej ďalekozrakosti dozvedá až vo vyššom veku, keď sa schopnosť akomodácie oka znižuje a hyperopia sa stáva manifestnou. Príznaky hyperopie závisia od jej stupňa a veku pacienta. Nižší stupeň hyperopie spravidla nemá u mladších ľudí klinické príznaky. Až s poklesom akomodačnej schopnosti sa začnú prejavovať aj nižšie chyby. Prvým príznakom bývajú problémy pri dlhšom čítaní (slzenie, spojovková infekcia), rozmazávanie textu, splývanie riadkov, bolesti hlavy, očí, atď.
Ďalekozrakosť korigujeme okuliarmi alebo predkladaním šošoviek, zvaných aj spojky. Používame typ konvexných šošoviek, ktoré majú za úlohu spájať lúče tak, aby dopadali na sietnicu – obraz sa posunie dopredu a zaostrí sa na sietnicu.
Pri korekcii s využitím okuliarov sa pridržiavame zásady odporúčania čo najvyšších hodnôt, s ktorými je pacient schopný vidieť fyziologickú normu na optotypoch.
Vo všeobecnosti platí, že ak je chyba malá, zraková ostrosť je normálna, pričom pacient nemá astenopické problémy alebo príznaky porušenej svalovej rovnováhy, korekcia nie je nutná. Taktiež u detí v predškolskom veku je určitý stupeň hyperopie považovaný za fyziologický. Okuliare sa predpisujú len pri silnej hyperopii alebo pri strabizme.
U väčšiny mladých pacientov dochádza s rastúcim vekom ku znižovaniu poruchy, okuliare preto možno postupne zoslabovať a v mnohých prípadoch ich prestať nosiť úplne.
Okrem toho, že korekcia odstraňuje refrakčnú anomáliu, súčasne pôsobí ako prevencia proti vzniku škúlenia.
