Anatómia oka
Anatómia oka
Štruktúry, z ktorých je oko zložené, môžeme rozdeliť na dve skupiny: primárne štruktúry, nazývané aj vlastný zrakový ústroj, ktoré sa priamo zúčastňujú na vnímaní svetla
a štruktúry, nazývané aj druhotné zrakové ústroje, ktoré tieto jemné štruktúry chránia.
Medzi štruktúry, ktoré sa priamo zúčastňujú na vnímaní svetla patrí : očná guľa a zrakový nerv, a medzi druhotné ústroje oka zaraďujeme mihalnice, spojovky, slzné ústroje a okohybné svaly.
Ku správnemu fungovaniu zraku napomáhajú ďalšie štruktúry, ktoré síce nepatria priamo ku oku, ale zastávajú dôležitú úlohu pri ochrane oka: mihalnice chránia oko pred prachom a obočie bráni stekajúcemu potu dostať sa ku oku.
Očná guľa (bulbus oculi)
Vlastné oko je guľa s priemerom približne 24 mm a rozoznávame v ňom tri obaly : väzivový, cievny, vnútorný , zvané tuniky a vnútro.
Vonkajší obal ( tunica fibrosa) je tvorený pevnou väzivovou blanou, ktorá sa skladá z dvoch častí: bielko a rohovka. Pod vonkajším obalom sa nachádza stredný obal (tunica vasculosa), zložený zo živnatky (uvea) a vnútorný obal (tunica nervea) oka tvorí sietnica.
Obsah očnej gule je tvorený priehľadnými prostrediami: šošovkou, sklovcom a komorovou vodou.
Miesto, kde z očnej gule vystupuje zrakový nerv sa nazýva: slepá škvrna. V tomto mieste sa nenachádzajú žiadne svetlocitlivé receptory.
Vonkajší väzivový obal očnej gule
Väzivová blana (tunica fibrosa) má hrúbku približne 1mm a skladá sa z dvoch častí: z priehľadnej zakrivenej rohovky (plní aj optickú funkciu) a nepriehľadne bieleho bielka, ktoré napomáha udržiavaniu správneho tvaru oka. Bielko tvorí 5/6 a rohovka 1/6 z celkového väzivového obalu gule. Hranica medzi nimi je tvorená okrajom rohovky.
Obe štruktúry chránia jemné tkanivá vnútri oka a udržujú tvar očnej gule.
Anatómia rohovky a bielka
Rohovka horizontálne meria11,5 – 12 mm, vertikálne 11 mm, pričom svoju konečnú veľkosť dosahuje už v šiestom mesiaci života. Obsahuje približne 80 % vody, čo napomáha k priehľadnosti rohovky, čím umožňujú lámanie svetelných lúčov.
V rohovke sa nenachádzajú žiadne cievy, a jej výživu jej sprostredkúvajú tri rozdielne systémy. V minulosti sa hlavný význam pripisoval najmä perilimbálnej spojovkovej cievnej sústave, ale väčší význam majú slzy a komorová voda. V komorovej vode je obsiahnutá glukóza a v slzách sa nachádza kyslík, ktorý je potrebný pri získavaní energie z glukózy.
Produktom metabolizmu je kyselina mliečna, ktorá je následne odvádzaná do komorovej vody.
Ďalšou súčasťou vonkajšieho obalu gule je bielko (sclera), ktoré tvorí 5/6 obalu a jeho hrúbka sa pohybuje v rozpätí od 0,3 do 1,5 mm. Bielko je biele, pozostáva z hrubých väzivových trámcov, medzi ktorými sú umiestnené ojedinelo sa vyskytujúce bunky. Nervové vlákna sa nachádzajú v bielku v obmedzenom počte, preto je bielko pomerne málo citlivé.
Na bielko sa upínajú hybné svaly oka. Blízko miesta, kde prechádza bielko do rohovky, je v sklére jemný kruhový kanálik, ktorý prebieha rovnobežne s limbom rohovky. Je to žilový splav bielka, dôležitý pre odtok komorového moku z bulbu.
Stredný obal očnej gule
Stredný, alebo aj cievny obal gule (tunica vascuosa bulbi, uvea) je tvorený živnatkou (uvea). Je bohato zásobená krvnými cievami stredných a malých kalibrov a obsahuje chromatofory, bunky obsahujúce pigment. Dosahuje hrúbku 1-2 mm. Skladá sa z troch samostatných častí.
V prednej časti je umiestnená dúhovka, za ňou sa nachádza zhrubnutá časť živnatky: vráskovec (corpus ciliare). Spolu tvoria prednú uveou.
Cievovka (chlorioidea) sa nachádza v zadnej časti a jej hrúbka sa pohybuje od 0,3 po 0,5 mm.
Hlavnou funkciou živnatky je výživa. V oblasti epitelu a vráskovca je látková výmena najčulejšia.
Anatómia dúhovky a vráskovca
Na vráskovec inzeruje dúhovka (iris), ktorá tvorí diafragmu medzi prednou a zadnou časťou oka. Leží kolmo na os oka ako clona, vzdialená od rohovky 3-4 mm, pričom jej predná plocha spolu s prednou plochou šošovky ohraničuje zozadu prednú komoru.
Dúhovková stróma obsahuje veľké množstvo pigmentu. Povrch dúhovky sa vyznačuje nepravidelným usporiadaním do trámcoviny, s veľkým množstvo ciev.
V dúhovke je obsiahnutý pigment (melanín), ktorý určuje farbu očí. Jeho množstvo, typ a rozloženie je geneticky dané. Čím je melanínu menej, tým je dúhovka svetlejšia.
Farba očí závisí aj od hĺbky uloženia melanínu a zloženia dúhovkového tkaniva. Ak je pigmentu málo a dúhovkové tkanivo je riedke, farba dúhovky sa pohybuje od šedej po šedomodrú. V prípade, že je tkanivo dúhovky veľmi jemné, dúhovka je sfarbená do modra.
Viacero vrstiev pigmentu spôsobuje hnedú farbu očí. Dúhovka má veľa hnedého pigmentu, ak prevažuje žltý pigment, iris sa sfarbuje do žlta a v kombinácií môže byť farba aj zelená.
Je zaujímavé, že všetky bábätká majú po narodení modré oči. Je to spôsobené tým, že dúhovka začína melaním produkovať až po narodení. Počas prvých rokov života farba oči kolíše a môže sa meniť až do desiateho roku života.
V strede dúhovky je umiestnený čierny okrúhly otvor, nazývaný zrenica (pupilla). Pomocou dvoch antagonistických svalov mení svoju šírku v rozmedzí od 1 do 8 mm. To má veľký význam pri regulovaní množstva svetla, ktoré vniká do oka. Ak do oka vniká priveľa svetla, môže to vyvolať poškodenie. Pri silnom svetle sa zrenica zúži, v šere a tme sa rozšíri.
Početné cievy dúhovky sa vyznačujú niektorými zvláštnosťami. Majú veľmi málo svalstva a elastických vlákien, ale silný vonkajší plášť. Môžeme predpokladať, že táto výstavba ciev bráni ich stlačeniu pri pohybe zrenice. Jednou zo zvláštností je tiež fakt, že pri poranení dúhovky, alebo pri operáciách prestávajú veľmi rýchlo krvácať.
Smerom dopredu prerastá cievovka do vráskovca, ktorý sa skladá z dvoch častí: bližšie k sklére je vráskovcový sval (m. ciliaris), centrálnejšie sú uložené vráskovcové výbežky (processus ciliares). Vráskovcový sval má tvar obruče.
Sťahom svaloviny vráskovca sa šošovka vyklenie pre videnie do blízka (jej lomivá schopnosť je vtedy najväčšia). Pri pohľade do diaľky sa šošovka zužuje a predlžuje.
Ďalšou funkciou vráskovca je produkcia komorovej vody vo výbežkoch. Tvorí sa zložitým sekreticko – difúznym procesom.
Vnútorný obal očnej gule (tunica interna bulbi)
Vnútorný obal je zložený zo sietnice (retina), ktorá zohráva dôležitú úlohu pri zrakovom vnímaní. Práve na ňu sa premieta obraz, ktorý je neskôr vedený do mozgu.
Sietnica (retina)
Sietnica dosahuje hrúbku približne 0,3 – 0,4 mm, je jemná, priezračná blana, voľne priliehajúca zvnútra na cievovku. Zložitosť jej stavby vyjadruje najnázornejšie skutočnosť, že sa skladá z 11 vrstiev.
Sietnica je zložená z dvoch neurónov, pričom pod pojmom neurón rozumieme nervovú bunky so všetkými jej výbežkami. Prvý neurón je tvorený bipolárnymi a druhý gangliovými bunkami. Tie vedú vzruchy do mozgu.
Zvyšné bunky sa nazývajú podporné a asociačné. Celkovo sa v ľudskej sietnici nachádza okolo 130 miliónov zmyslových buniek.
Žltá škvrna je miestom najostrejšieho videnia. V centrálnej oblasti sietnice prevládajú čapíky, na periférii tyčinky. Na jeden milimeter štvorcový pripadá 150 tisíc čapíkov. Každý čapík je naviazaný na jednu gangliovú a jednu bipolárnu bunku. Signál sa ďalej prenáša na výbežky gangliových buniek (axóny), ktoré tvoria zrakový nerv. Smerom na perifériu od vzdialenosti 0,13 mm od stredu sa hustota znižuje ( 85 tisíc/mm2) a na jednu bipolárnu bunku je naviazaných viacero čapíkov. Vo vzdialenosti 3 mm od fovey sa ich počet znižuje na 6000/mm2. Celkový počet čapíkov sa pohybuje medzi 6 až 7 miliónmi.
Podľa obsahu pigmentu rozoznávame tri druhy čapíkov: tvz. červené, modré a zelené, ktoré reagujú na svetlo týchto farieb. Široké farebné spektrum, ktoré vnímame je tvorené ,,miešaním" týchto troch základných farieb.
V mieste výstupu zrakového nervu sa nachádza slepá škvrna. Na tomto mieste sa nenachádzajú žiadne tyčinky, ani čapíky.
Význam sietnice je prijímať do oka svetelné lúče a chemickým procesom ich premeniť na elektrické impulzy, ktoré sú následne vedené ďalej do mozgu. V sietnici sa teda začína vlastný dej videnia, konkrétne v jej vonkajšej vrstve, tvorenej tyčinkami a čapíkmi.
Výživa sietnice je sprostredkúvaná dvoma cievnymi systémami : centrálnou sietnicovou artériou a choriocapilarisom cievovky.
Vnútro očnej gule
Obsah očnej gule je tvorený sklovcom, komorovou vodou a šošovkou so závesným aparátom. Tieto prostredia sú priehľadné a bez ciev.
Komorová voda (humor aquaeus)
Komorová voda je priezračná, bezfarebná tekutina, ktorá sa podobá skutočnej vode. Jej index lomu je 1,33 a na rozdiel od plazmy obsahuje len veľmi málo bielkovín. Je produkovaná výbežkami riasnatého telieska, kombinovaným sekréticko - difúznym mechanizmom.
Komorová voda, zvaná aj komorový mok sa nachádza v očných komorách. Zo zadnej komory prúdi cez pupilárny priestor do prednej komory, kde cirkuluje. Prúdenie komorovej vody je podmienené teplotným rozdielom medzi studenou rohovkou a teplou dúhovkou (iris).
Hlavnou funkciou je výživa šošovky, ktorá nemá ani krvné cievy, ani nervové vlákna.
Šošovka ( lens crystallina)
Šošovka je bikonvexný, priehľadný, elastický útvar so zaguľateným okrajom. Leží v priehlbine bielka za dúhovkou a je upevnená vláknami závesného ústroja šošovky (apparatus suspensorius lentis). Je uzavretá v puzdre a jej tvar sa mení ťahom vlákien závesného aparátu. Zmena tvaru je závislá od rôzneho stupňa akomodácie oka a tiež podmienená vekom človeka.
Hlavnou činnosťou šošovky je prepúšťať a lámať svetelné lúče, ktoré vnikajú do oka.
Sklovec (corpus vitreum)
Sklovec je priehľadný, bezfarebný, rôsolovitý útvar tvorený z 98% vodou. Asi 2% tvorí trámcovina sklovca (stroma vitreum) cit chr ok. Vypĺňa priestor medzi šošovkou, riasnatým telieskom a sietnicou. Tvorí 80 % oka. Má guľovitú formu, s malým prehĺbením na prednej strane. Je v ňom uložená šošovka, od ktorej je oddelený úzkou štrbinou.
Funkciou sklovca je udržiavanie formy bulbu tlakom na bulbárne obaly.
Adnexy oka
Adnexy oka sú anatomické útvary, ktoré pohybujú očnou guľou, chránia a zavlažujú ju. Medzi tieto ústroje patria mihalnice, spojovky, slzné ústroje a okohybné svaly.
Zdroje:
ŠUSTER, J. Choroby oka. In: BENIAK, Milan. – JANOTKA, Miroslav. – ROSIVAL, Ladislav. – VALENT, Michal. : Zdravoveda. 3. Vyd. Martin, Osveta, 1989. str. 414
VESELÝ, Ľ. Choroby oka. II. vyd. Osveta, 1973, str. 10
